Kde budete za 5 rokov?

Väčšine ľudí už bola položená večná a tak trochu otravná otázka: „Kde sa vidíte za 5 rokov?“ Samozrejme, zaznieva zvyčajne na pracovných pohovoroch, ale môže sa objaviť aj v priebehu rozhovoru na akcii smerujúcej k nadviazaniu kontaktov alebo na koktailovej párty.Poznanie a odkomunikovanie svojich kariérnych cieľov je problémom dokonca aj pre najambicióznejších a najcieľavedomejších ľudí. Viete skutočne povedať, akú prácu budete vykonávať alebo akú by ste chceli robiť za päť rokov? 

Kariérne ciele nekariéristu

Róbert sa dozvedel o voľnom mieste zástupcu dekana tak ako všetci ostatní na škole – prostredníctvom e-mailového oznamu. Vyučoval na fakulte účtovníctvo už 12 rokov a nedávno prevzal funkciu vedúceho oddelenia. Pred svojou akademickou kariérou pracoval v podnikateľskom prostredí, bol na pozícii CFO (chief financial officer – korporátny pracovník, ktorý zodpovedá v prvom rade za manažovanie finančného rizika korporácie) v maloobchodnej a výrobnej firme a pracoval istý čas aj ako viceprezident a manažér komerčného lízingu veľkej banky. Práca zástupcu dekana ho priťahovala, lebo mu prišla podobná pozíciám, v ktorých vynikal v podnikateľskej sfére. Róbert vedel, že ho teší byť v „pomocnej role“ viac, ako keby mal byť číslom jedna. I keď sa pozícia zástupcu dekana často považuje za predstupeň pre tých, kto sa nakoniec chcú stať dekanmi, Róbert sa o to nezaujímal. Nechcel byť v centre pozornosti, teraz ani v budúcnosti. A navyše každý v škole miloval súčasného dekana – Denisa.

Róbert si uvedomoval, že by bolo pre neho ťažko stráviteľné, keby musel pred výberovou komisiou hovoriť ako niekto, kto má v blízkej budúcnosti za lubom zosadiť Denisa. Keď sa ho pýtali na jeho plány do budúcnosti, Róbert bol úprimný: „Povedal som, že neprichádzam so žiadnym plánom na to, aby som sa stal dekanom. A pokiaľ Denis odíde, tak potiahnem vlak dovtedy, kým nebude zvolený nový dekan. Vždy som bol skvelým číslo 2. Som osoba, ktorá môže dokopať vaše číslo jedna k úspechu.“ Členovia výberovej komisie pochopili, že Róbert je nadšený touto prácou a takisto boli ohromení jeho úprimnosťou. Povedali, že za iných okolností by sa im takýto kandidát zdal byť málo ambiciózny, ale v tomto prípade ich jeho odpoveď jednoducho presvedčila, že je tou správnou osobou na daný typ práce. „Keď sa ľudia skutočne zaujímajú o prácu, sú schopní nasľubovať hory-doly. Myslím si, že ja by som sa necítil dobre, ak by som vyvolával nejaké falošné ilúzie a očakávania,“ hovorí Róbert. „Mojou motiváciou bolo zobrať túto prácu a pracovať bok po boku s Denisom, od ktorého by som sa mohol veľa naučiť.“

Neklamte o svojich predstavách budúcej kariéry

Pred tromi rokmi Linda pracovala ako „všestranný človek“ v oblasti ľudských zdrojov v malej firme, keď sa jej ozvala bývalá kolegyňa, ktorá pracovala teraz pre veľkú spoločnosť, s tým, či by nemala záujem pracovať pre nich na takej istej pozícii. Linda si nebola tak celkom istá, či chce pokračovať v kariére „dievčaťa pre všetko“. Túžila po odbornejšej práci. „Prišla som na personálne oddelenie s tým, že sa chcem stať profesionálnym personalistom, nie všestranne využívanou osobou,“ povedala. Ale priateľka ju ubezpečila, že v budúcnosti sa vo veľkej firme celkom určite vyskytnú aj voľné miesta na špecializovanejšie pozície, takže Linda sa nakoniec prihlásila na pohovor.

Ivan, vedúci oddelenia, ktorému by poskytovala podporu, sa jej počas pohovoru spýtal: „Chceli by ste niekedy v budúcnosti riadiť personálne oddelenie?“ Ivan bol veľmi ambiciózny senior manažér. Linda odpovedala: „Ja vám ani neviem povedať.“ Okamžite zaregistrovala Ivanovu reakciu. Úplne sa zmenila reč jeho tela, posadil sa hlboko do kresla. Potom ale bližšie rozviedla svoju odpoveď: „Z prestížneho hľadiska áno, ale takisto mám rada vyučovanie a výskum. Som mladá, chcem deti a rodinu a pracujem s dosť veľa ženami na personálnom oddelení, aby som si uvedomila, že často nedosiahneme to, po čom túžime. Je skutočne náročné v tomto bode mojej kariéry vidieť ďalej ako tri roky dopredu.“ Ivan sa odmlčal na dlhší čas a potom riekol: „Toto je jedna z najúprimnejších odpovedí, akú som kedy počul.“ Po pohovore sa Linda obávala, že možno neuspela, ale bola rada, že sa rozhodla odpovedať úprimne. „Neklamem na pohovoroch,“ hovorí. Linda tú prácu nakoniec dostala a čoskoro po nástupe do práce sa jej Ivan priznal, že ho najskôr jej odpoveď na pohovore vydesila. Ale keď o nej popremýšľal, uvedomil si, aký hlboký zmysel má. Dokázala mu, že Linda je jednak premýšľavá osôbka a jednak má vážny záujem na budovaní svojej kariéry. Linda pracovala ako dievča pre všetko v oblasti personalistiky na Ivanovom oddelení asi 17 mesiacov. Potom bola, tak ako aj dúfala, povýšená na jej súčasnú odbornejšiu pozíciu, z ktorej riadi globálny program rozvoja vodcovstva pre vysoko výkonných manažérov.

Je dôležité mať kariérne plány

V dnešnom pracovnom svete kariéry zažívame nepredvídateľné zvraty a obraty a budúcnosť je často neistá. „Predvídať to, čo bude za 5 rokov, je veľmi ťažké. Väčšina firiem nevie, čo bude žiadané za dva či tri roky,“ konštatuje J. Weintraub, profesor manažmentu. Aj keď je zložité odpovedať na takúto otázku, Weintraub a jeho kolega T. Butler sa zhodujú v názore, že musíte byť pripravený na ňu odpovedať. A musíte sa postarať, aby sa vaše predstavy o budúcnosti dostali do každého rozhovoru s človekom z vášho odboru. „Každý, s kým hovoríte alebo koho stretnete, je potenciálnym pracovným kontaktom – teraz alebo v budúcnosti,“ hovorí Weintraub. Prvý krok spočíva v tom, že si nájdete odpoveď sám pre seba.

Musíte vyjasniť sám sebe, čo plánujete robiť vo svojom pracovnom živote pred tým, než to sebavedome rozhlásite pred ostatnými.

Pozorujte sám seba

Dať dohromady súcu odpoveď na túto otázku nie je jednoduchou úlohou. „Potrebné je urobiť si úlohu už doma – jednoducho ako svoju domácu úlohu. Ak si ju nespravíte, otázka vás zaskočí priamo v rozhovore, musíte si narýchlo niečo vymýšľať a máte problém,“ vraví Butler. Upozorňuje ďalej, že musíte byť pripravený na určité sebapozorovanie a zvážiť časti života, o ktorých obyčajne nepremýšľate. „Začína sa to úvahami o tom, v čom ste dobrý a v čom príliš nevynikáte,“ píše Weintraub. Príliš veľa ľudí trávi čas vykonávaním vecí, na ktoré sa nehodia alebo ktoré ich netešia. Weintraub navrhuje, aby ste si položili tri otázky:

1. Aké sú moje hodnoty? 
2. Aké sú moje ciele? 
3. Čo som ochotný spraviť, aby som ich splnil?

Tento typ uvažovania vám pomôže stanoviť si pracovnú víziu na nasledujúcich 5 rokov. Problém je potom pri vyslovovaní vlastnej vízie v rôznych situáciách: stretnutiach s vaším manažérom, pri rozhovoroch s vašimi prípadnými kontaktmi alebo na pracovnom pohovore.

Ak to neviete, pripustite si to

Ani hlboký ponor do vlastnej duše vám nezaručí, že nájdete pre seba definitívny kariérny plán. Príliš veľa meniacich sa premenných ovplyvňuje rozhodovanie človeka o jeho práci – rodina, ekonomika, financie – a vy jednoducho neviete, čo bude platiť za 5 rokov. Niektorí sa obávajú, že bez uhladenej odpovede sa budú javiť ako bezcieľni ľudia. V niektorých situáciách to môže byť pravda. „Pre niektorých ľudí, pokiaľ nemáte ambície, získavate nálepku neserióznych podivínov,“ podotýka Weintraub. Ale nemôžete si vymýšľať alebo zavádzať len kvôli tomu, aby ste svojich poslucháčov uspokojili. Môže to byť nebezpečné hlavne na pracovných pohovoroch. Poviete napríklad, že chcete byť zodpovedný za finančnú situáciu firmy za 5 rokov, ale pritom nemáte takúto ambíciu. Možno prácu získate, ale v konečnom dôsledku, budete šťastný? „Pamätajte si, že cieľ je získať správnu prácu a nie iba prácu. Nechcete ju získať len preto, že ste boli dobrý na pohovore,“ hovorí Weintraub.

Dešifrujte, čo sa v skutočnosti za otázkou skrýva

Butler a Weintraub sa zhodujú, že otázka „čo bude o 5 rokov“ nie je priamočiarou. Butler vraví, že personalisti sa spoliehajú, že tak získajú niekoľko rôznych druhov informácií naraz. Pýtajúci sa možno chce dozvedieť, či si táto osoba spája svoju budúcnosť o 5 rokov s ich firmou. „Náklady na fluktuáciu sú vysoké, takže jedným z mojich naj­väčších záujmov ako personalistu je zistiť, kto chce pre nás dlhodobo pracovať,“ uvádza Butler. Natíska sa tiež ďalší podtext otázky: „Bude vám vyhovovať pracovná náplň?“ Pýtajúci sa chce dozvedieť, či vás skutočne práca baví. Weintraub zdôrazňuje ďalšiu možnosť: „Personalista sa snaží pochopiť, aké vysoké sú vaše ciele a ambície.“ Inými slovami, do akej miery ste ambiciózny? Pred tým, než odpoviete, zvážte, čo sa chce pýtajúci dozvedieť.

Zamerajte sa na učenie a rozvoj

Riskujete, že sa prejavíte ako arogantný spratek, keď vaša odpoveď na túto otázku bude, že dúfate v dosiahnutie určitej pozície vo firme. Hlavne ak ide o miesto toho, kto sa vás pýta. Butler navrhuje, aby ste sa vyhli označeniu presnej funkcie a odpovedali v zmysle „učenia a rozvoja“: Aké zručnosti by ste si chceli rozvinúť v nasledujúcich pia­tich rokoch? Napríklad: „Neviem s určitosťou povedať, čo budem robiť o 5 rokov, ale verím, že si ďalej budem rozvíjať svoje zručnosti stratéga a manažéra ľudských zdrojov.“ Je to bezpečný spôsob ako odpovedať bez ohľadu na váš vek či súčasnú pracovnú kariéru. „Navyše nechcete predsa zanechať dojem, že ste s akýmkoľvek vzdelávaním vo svojom živote už nadobro skončili,“ nabáda Weintraub.

Prerámujte otázku

Prieskum dokázal, že nie je tak dôležité presne odpovedať na otázku ako poskytnúť kultivovanú odpoveď. Otvorte rozhovor s vedomím, aké tri veci chcete, aby sa o vás personalista dozvedel. Využite každú otázku, nielen túto jednu, aby ste o týchto troch veciach informovali na pohovore zo všetkých možných strán. Môžete takisto skrátiť časový rámec otázky tým, že poviete niečo v zmysle: „Neviem, kde sa ocitnem za 5 rokov, ale verím že do roka získam pre vás niekoľko veľmi ziskových zákazníkov.“ Môžete tiež využiť príležitosť na to, aby ste vyjadrili, čo vás najviac baví na práci, o ktorú ide.V konkurenčnom prostredí prácu získa ten, kto sa o ňu skutočne zaujíma a dokáže vyjadriť svoj záujem. 

Čo robiť

1. V prvom rade popremýšľajte ako vytvoriť vlastnú originálnu odpoveď na otázku.
2. Pochopte, čo sa snaží personalista zistiť z vašej odpovede.
3. Skráťte časový rámec otázky tak, aby ste mohli dať presnejšiu a rozumnejšiu odpoveď. 

Čo nerobiť

1. Vymýšľať si odpovede, ktorým sami neveríte.
2. Vysloviť presný názov funkcie alebo názov pozície. Namiesto toho sa sústreďte na to, čo veríte, že sa naučíte.
3. Cítiť sa obmedzovaný pri odpovedi na úzko položenú otázku – rozšírte ju tak, aby ste odkomunikovali, čo chcete, aby sa personalista o vás dozvedel.

K téme