Pracovný pomer na dobu určitú a dobu neurčitú – rozdiely

Každé podnikanie je jedinečné a v praxi sa tak bežne nastávajú situácie, že to, čo je výhodou pre jedného, je nevýhodou pre iného a naopak. Rovnako to platí aj pre pracovnoprávny pomer. Existujú situácie, kedy je pre zamestnávateľa výhodnejšie uzatvoriť so zamestnancom pracovný pomer na dobu určitú a rovnaký predpoklad môže byť aj u niektorých zamestnancov a naopak. V aktuálnom článku si predstavíme rozdiely medzi pracovným pomerom uzatvoreným na dobu určitú a dobu neurčitú a aké sú niektoré ich základné špecifiká.

Pracovný pomer

Pracovný pomer je základným pracovnoprávnym vzťahom, ktorého právna úprava predstavuje jadro pracovného práva. Je to najtypickejší a najčastejšie používaný pracovnoprávny vzťah, prostredníctvom ktorého väčšina ľudí realizuje svoje ústavné právo na prácu. Aj napriek tejto jeho dôležitosti však zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej v texte len ako „zákonník práce“) však nikde vo svojich ustanoveniach nevymedzuje pojem pracovný pomer a definíciu pracovného pomeru neobsahuje ani žiadny iný pracovnoprávny predpis.

Pracovný pomer tak možno definovať ako zmluvný a záväzkový vzťah, v ktorom sa jeden z účastníkov (zamestnanec) zaväzuje, že pre druhého účastníka (zamestnávateľa) bude vykonávať prácu za mzdu. V pracovnom pomere ide o výkon závislej práce pre zamestnávateľa, väčšinou s jeho prostriedkami a na jeho účet. Zákonník práce nám síce neurčuje presnú definíciu pracovného pomeru, ale ustanovuje, že pracovnoprávny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom musí byť založený na základe písomnej pracovnej zmluvy. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

V pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný dohodnúť so zamestnancom podstatné náležitosti

• druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma a jeho stručná charakteristika,
• miesto výkonu práce (obec alebo inak určené miesto),
• deň nástupu do práce,
• mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

Zákonník práce určuje zamestnávateľovi, aby v pracovnej zmluve uviedol aj ďalšie náležitosti a pracovné podmienky ako výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby. V § 42 a nasl. však ustanovuje aj ďalšie dôležité podmienky, ktoré súvisia s pracovnou zmluvou a vstupom do pracovného pomeru. Jednou z vecí, ktoré rieši každý nastupujúci zamestnanec, je aj dĺžka príslušného pracovného pomeru. Podľa tejto dĺžky možno rozdeliť pracovný pomer na dobu určitú a pracovný pomer na dobu neurčitú.

V prémiovej časti obsahu nájdete:

• Pracovný pomer na dobu neurčitú
• Pracovný pomer na dobu určitú

Zákonník práce však pozná aj ďalšie druhy pracovných pomerov:

• pracovný pomer na kratší čas,
• delené pracovné miesto,
• domácka práca a telepráca,
• zamestnanec vykonávajúci duchovenskú činnosť.

Pracovný pomer na dobu neurčitú

Zákonník práce v § 48 a nasl. ustanovuje, že pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu. Pracovný pomer je uzatvorený na neurčitý čas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne. Z uvedeného pre každého zamestnávateľa vyplýva, že ak nechce so zamestnancom uzatvoriť pracovný pomer na dobu neurčitú, je potrebné, aby v pracovnej zmluve určil:

• dobu trvania pracovného pomeru,
• písomná forma pracovnej zmluvy,
• ďalšie zákonné podmienky.

Na tomto mieste je ešte potrebné objasniť, že nedodržanie písomnej formy nemá za následok neplatnosť vykonaného právneho úkonu (pracovnej zmluvy), následkom tohto procesu je, že pracovný pomer je považovaný za uzatvorený na neurčitý čas.

Pracovný pomer na dobu určitú

V tomto odseku nadviažeme na ďalšie pracovné podmienky, ktoré je potrebné splniť, ak chce zamestnávateľ uzatvoriť so zamestnancom pracovný pomer na dobu určitú. Pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu je taký pracovný pomer, ktorého dobu trvania si účastníci pracovnoprávneho vzťahu vymedzili vopred. Základnou podmienkou, ktorú je v tomto procese potrebné rešpektovať, je skutočnosť, že pracovný pomer na dobu určitú možno uzatvoriť najdlhšie na dva roky. Pracovný pomer na dobu určitú zároveň možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát.

Opätovne dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu je pracovný pomer, ktorý má vzniknúť pred uplynutím šiestich mesiacov po skončení predchádzajúceho pracovného pomeru na určitú dobu medzi tými istými účastníkmi príslušného pracovnoprávneho vzťahu. Zákonník práce ďalej ustanovuje, že ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu do dvoch rokov alebo nad dva roky je možné len z nasledujúcich dôvodov:

• zastupovania zamestnanca počas materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky, dovolenky bezprostredne nadväzujúcej na materskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku, dočasnej pracovnej neschopnosti alebo zamestnanca, ktorý bol dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej funkcie alebo odborovej funkcie,
• vykonávania prác, pri ktorých je potrebné podstatne zvýšiť počet zamestnancov na prechodný čas nepresahujúci osem mesiacov v kalendárnom roku,
• vykonávania prác, ktoré sú závislé od striedania ročných období, každý rok sa opakujú a nepresahujú osem mesiacov v kalendárnom roku (sezónna práca),
• vykonávania prác dohodnutých v kolektívnej zmluve.

Upozornenie:

Zamestnávateľ má zároveň povinnosť uviesť v pracovnej zmluve konkrétny dôvod predĺženia alebo opätovného dohodnutia pracovného pomeru so zamestnancom.

Zamestnanca v pracovnom pomere na určitú dobu však nemožno žiadnym spôsobom zvýhodniť alebo inak obmedziť, ak ide o pracovné podmienky a podmienky zamestnávania podľa zákonníka práce a o pracovné podmienky súvisiace s bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci podľa osobitného predpisu, v porovnaní s porovnateľným zamestnancom. Zamestnávateľ je zároveň povinný vhodným spôsobom informovať každého zamestnanca, s ktorým uzatvoril pracovný pomer na dobu určitú, ako aj zástupcov zamestnancov (ak sú ustanovení) o uvoľnených pracovných miestach s pracovným pomerom na dobu neurčitú.

Poznámka:

Zákonník práce ustanovuje, že na agentúry dočasného zamestnávania sa nevzťahujú vyššie uvedené obmedzenia (§ 48 ods. 2 až 7 zákonníka práce). Dôvodov pre takúto výnimku je samotná podnikateľská činnosť týchto subjektov. Predmetom ich činnosti je časovo obmedzené zamestnávanie a prideľovanie zamestnancov užívateľským zamestnávateľom.

Zhrnutie

V pracovnom pomere ide o výkon závislej práce zamestnancom pre zamestnávateľa v rámci jeho dispozičného oprávnenia, spravidla s prostriedkami zamestnávateľa a na jeho účet. Osobná závislosť sa v tomto pracovnoprávnom vzťahu prejavuje najmä tým, že zamestnanec je povinný v rámci dohodnutého miesta výkonu práce, v určenom alebo dohodnutom pracovnom čase vykonávať dohodnutý druh práce podľa pokynov udelených od zamestnávateľa. To znamená, že zamestnávateľ je oprávnený dávať zamestnancovi záväzné pracovné pokyny v rámci dohodnutého pracovného záväzku, a to bez ohľadu na jeho súhlas. Vzhľadom na vývoj podnikania si zamestnávateľ určuje aj dobu trvania vzniknutého pracovného pomeru, pričom je však viazaný zákonom ustanovenými obmedzeniami, ktoré je povinný rešpektovať.

Odporúčané ebooky

K téme