Marcela Václavková Konrádová: Život s postihnutím neznamená beznádej
Občianske združenie PRÍSTAV NÁDEJE ukazuje, že šťastný a plnohodnotný život sa dá prežiť aj vtedy, ak nie ste úplne zdravý.
Marcela Václavková Konrádová napriek vlastným zdravotným problémom úspešne pomáha aj iným ľuďom. Získala Cenu primátora Banskej Bystrice (2013), bola nominantkou na Inšpirujúcu ženu (2013). Získala ocenenie Srdce na dlani (2013) za venovanie času, schopností a energie v prospech iných ľudí a svojej komunity v Banskobystrickom samosprávnom kraji v kategórii Dobrovoľníctvo v rozvoji komunity (2013).
V súťaži E – ženy 2013 v kategórií „Ženy, ktoré podnikajú off – line a majú firemnú webovú stránku“ získala 1. miesto a špeciálnu cenu Gabiky Revickej a Moniky Jakubeczovej za mimoriadne inšpiratívny príbeh a silu osobnosti (2014).
Zhovárala sa s ňou Simona Molčanová.
Kedy nastal vo vašom živote ten okamih, keď ste sa rozhodli založiť občianske združenie PRÍSTAV NÁDEJE?
Verím, že ľuďom so zdravotným postihnutím môžem rozumieť, nakoľko sama mám náročných momentov v živote akosi viac, než by som si želala. Mám 34 rokov, za sebou 23 operácií, liečim sa na viac ako 20 ťažkých ochorení a nosím so sebou nálepku „postihnutá.“ Verím však, že všetko, čo sa v mojom živote deje, má svoj zmysel a význam. Že všetko zlé je na niečo dobré. Že náhody neexistujú. Že všetko je tak, ako má byť. Aj keď je to niekedy neúnosné a v danom momente sa ťažko hľadajú pozitíva danej situácie, čas mi všetko objasní. Aj keď ročne trávim v nemocnici viac času, ako si mnohí dokážu čo i len predstaviť. A presne toto bolo aj dôvodom založenia chránenej dielne tohto druhu.
Dobre si totiž pamätám na časy, keď som po ukončení prvej vysokej školy hľadala pracovné uplatnenie, a z dôvodu hendikepu som sa nevedela zamestnať. V tom čase také možnosti ako teraz, chránené pracoviská, neboli (aspoň takéhoto druhu) a tak som chcela dať ľuďom so zdravotným postihnutím možnosť uplatniť sa, skvalitniť si tak osobný i profesijný život. A v neposlednom rade som chcela širokej verejnosti ukázať, že ľudia so zdravotným postihnutím pracovať vedia, a aj chcú, len potrebujú mať prispôsobené pracovné podmienky.
Čo všetko ste museli na ceste k založeniu združenia prekonať?
Chránenú dielňu som zriaďovala presne deväť mesiacov a tri dni. Bol to neskutočne dlhý čas hľadania, oslovovania, tvorenia a riešenia rôznorodých problémov. Zákony pre mňa až takým problémom neboli, nakoľko som zostala pôsobiť v oblasti, ktorú som aj vyštudovala, nakoľko som doktorkou sociálnej práce, mediátorkou a certifikovanou manažérkou zároveň.
Problémom však bolo zosúladiť moje vlastné predstavy s tým, aby spĺňali zároveň aj literu zákona. A možno o to väčšmi ma teraz trápi, že chránená dielňa stojí pred zánikom a to aj pre nedostatok financií (viac v blogu – http://blog.ludialudom.sk/separovat-by-sme-mali-odpad-nie-hendikepovanych/). Aj preto, okrem iného, vznikol aj podporný projekt s názvom Virtuálna káva.
Vaše občianske združenie sa primárne venuje deťom, ktoré trpia vážnou chorobou alebo zdravotným postihnutím. Ako im vaša činnosť dokáže pomôcť?
V Banskej Bystrici som 1.10.2012 zriadila Chránenú kaviareň s knižnicou Prístav v podobe Tréningového centra pre hendikepovaných (ďalej len „Centrum“ alebo „Prístav“), na Slovensku prvú tohto druhu. Toto pracovisko vytvára pracovné a zácvikové príležitosti primárne pre ľudí s telesným postihnutím (v súčasnosti už aj pre ľudí s mentálnym postihnutím a bez postihnutia), ktorí pracujú na pozíciách čašník/servírka a knihovník/knihovníčka.
Osoby so zdravotným postihnutím takto získajú hlavne prax a dostávajú možnosť vyskúšať si, čo je to pracovná záťaž. Prichádzajú do kontaktu so zákazníkmi. V takomto, pre nich bezpečnom prostredí, sa trénujú na profesionálov. To im umožní v budúcnosti lepšie sa uplatniť na trhu práce a stanú sa atraktívnejšími pre budúcich zamestnávateľov.
Okrem iného poskytujeme osobám so zdravotným postihnutím sociálne poradenstvo, kurzy sebarozvoja a sebaobsluhy, ako aj výrobu rôznorodých, ručne tvorených výrobkov (technikou patchwork, dekupáž a pod.). Firmám a väčším organizáciám (nad 20 zamestnancov) ponúkame ucelený program zodpovedného podnikania.
Čo je cieľom činnosti občianskeho združenia?
Hendikepovaným deťom sa snažíme pomáhať prostredníctvom kurzov tvorivých dielní a iných ucelených programov. Mojim cieľom bolo, a je, aby zdravotne postihnuté osoby nezostávali doma, či v ústavných zariadeniach len preto, že nemajú vytvorené a prispôsobené pracovné podmienky, ak pracovať skutočne chcú.
Verím, že aj takýto druh podnikania umožní širokej verejnosti lepšie chápať daný problém so zameraním na práva osôb so zdravotným postihnutím, ako aj ich možnosť integrácie do spoločnosti v oblasti sociálnej, ekonomickej, politickej, a aj v kultúrnom živote. Domnievam sa totiž, že je dôležité stále opakovanie a venovanie sa týmto témam a je tu neustála potreba zdôrazňovať, že je pred nami všetkými ešte veľa práce na poli sprístupňovania života pre všetky cieľové skupiny, osôb so zdravotným postihnutím, nevynímajúc.
Myslím si, že aktivity Prístavu neraz smerujú k hlavnej myšlienke poukazovať na prístupnosť, čo znamená, že ľudia so zdravotným postihnutím majú mať rovnako ako ľudia bez zdravotného postihnutia, prístup k „fyzickému“ prostrediu, doprave, informačným a komunikačným technológiám a systémom, ako aj k iným zariadeniam, tovarom a službám, ale aj k zamestnaniu. Aj preto verím, že okrem podnikania otváram aj svoje srdce.
Organizujete aj literárne súťaže a otvorili ste tréningové centrum pre hendikepovaných. Môže sa do vašich aktivít zapojiť aj človek, ktorý nie je členom občianskeho združenia?
Naše aktivity sú otvorené širokej verejnosti, dobrovoľníkom, ľuďom so zdravotným postihnutím, i bez neho. Každý môže priložiť ruku k dielu.
Život so zdravotným postihnutím určite nie je ľahký, a to už nevravím o deťoch, ktoré by sa mali blázniť a smiať so svojimi rovesníkmi. Nie každé dieťa to však môže zažiť. Pomáhate deťom zvládať ich hendikep aj po psychickej stránke?
Život so zdravotným postihnutím je iný, no určite automaticky neznamená smútok, uzavretosť a beznádej. Aj my, ľudia s postihnutím, máme také isté sny a túžby ako ľudia bez hendikepu. Rozdiel medzi nami je len v tom, že máme „akési“ obmedzenie a tak je nutné, niektoré veci prispôsobiť tomu ktorému zdravotnému postihnutiu. Platí to pri deťoch, aj pri dospelých.
Ja verím, že aj vďaka takémuto centru, aké v Banskej Bystrici prevádzkujeme, umožňujeme širokej verejnosti nazrieť na život osôb s postihnutím, dávame im (okrem iného) navzájom sa spoznať. Ľuďom so zdravotným postihnutím zasa okrem pracovných príležitosti dávame možnosť na získanie nových priateľstiev, zdokonalenie svojich zručností, ale i rozvoj ich osobnosti.
Takáto práca je aj plná emócií. Ako zvládate v sebe spracovať zážitky z každého dňa v práci?
S ľuďmi so zdravotným postihnutím, v rôznych podobách, pracujem už viac ako pätnásť rokov. Za tento čas som sa naučila, že keď prechádzam peklom, osobným, či v podnikaní (lebo aj viesť občianske združenie, či chránenú dielňu je druhom podnikania), nemám sa zastavovať, ale kráčať ďalej.
Aj preto sa snažím realizovať a uskutočniť mnohé ďalšie prospešné projekty (podnikateľsko-morálne), prostredníctvom ktorých sa pokúšam pomôcť zlepšiť a skvalitniť životy aspoň niektorých ľudí. Dnes už neberiem všetko tak tragicky a emotívne. No zároveň to neznamená, že životy ľudí so zdravotným postihnutím sú mi ľahostajné. Kým v minulosti som všetko riešila výhradne len intuitívne a trochu nepremyslene (živelne), dnes sa k tomu staviam srdcom, rozumom a skúsenosťami.
Je niečo, o čom snívate a prostredníctvom PRÍSTAVU NÁDEJE to môžete splniť nie len sebe, ale aj vašim členom?
Zásadne snívam očami „našich“ ľudí. Všetko, čo vo svojom živote robím, je pre mňa srdcovou záležitosťou. A vždy sa budem snažiť robiť maximum pre ľudí so zdravotným postihnutím. V chránenej dielni nie som zamestnaná a túto možnosť poskytujem druhým ľuďom so zdravotným postihnutím. Ja som len zriaďovateľka. Prostredníctvom práce, ktorú realizujem a ponúkam ďalším osobám so zdravotným postihnutím, rúcam bariéry a mýty o ľuďoch so zdravotným postihnutím, bojujem za ich práva, poukazujem na prístupnosť.
Marcela Václavková Konrádová
Súčasne sa viac ako 20 rokov venujem literárnej činnosti, doposiaľ mi vyšlo 5 knižiek, inšpirujem, podporujem, tvorím… a nakoľko sama som osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, snažím sa ísť svojim vlastným osobným príkladom. Ukazujem druhým, že aj napriek hendikepu, ak máme sny a ambíciu, všetko sa dá dosiahnuť.
Foto k článku archív Prístav nádeje, o.z. a archív Marcely Václavovej Konrádovej