Ivo Toman: Ako som týždeň šéfoval
Vzťahy v podnikaní nie sú len vzťahmi s klientmi či dodávateľmi, ale aj vzťahmi so zamestnancami. Personalistika je už v súčasnosti veľmi rozvinutou oblasťou a na túto tému už bolo napísaných mnoho kníh. Preto sa tejto téme nebudem venovať do hĺbky a uvediem len jednu myšlienku. Ide o klasický príklad, ako proti sebe popudiť vlastných zamestnancov. Asi mesiac som vydržal pracovať ako majster v stolárskej dielni. A prečo som skončil?
Raz som prišiel za majiteľom firmy do jeho kancelárie, ale on mal práve telefonický hovor. Naznačil mi, aby som počkal, kým dotelefonuje. Takže som čakal a môj údiv pomaly rástol. Môj zamestnávateľ dokončil hovor a povedal, že si ešte musí niečo rýchlo vybaviť a rýchlo niekam zatelefonoval. Čakal som teda ďalej… Keď už následne vytáčal ďalšie číslo, dovolil som si poznamenať, či na mňa nezabudol. Povedal, že sa mi hneď bude venovať a opäť niekam telefonoval. Nasledujúci telefonát trval najmenej päť minút. Po telefonáte som mu pripomenul, že na mňa chlapi čakajú v dielni. Že si chcem len niečo overiť a okamžite odídem, aby mohli pokračovať v práci. So slúchadlom v ruke mi šéf oznámil, že jeho čas je dôležitejší ako môj čas, a teda musím čakať.
Úplne som stratil lojalitu k firme tohto človeka a na druhý deň ráno som podal výpoveď. Je pravdou, že som jeho podriadeným, ale nie poddaným. Asi som nebol sám, komu dal majiteľ najavo, že jeho čas je dôležitejším, ako čas tých, ktorí mu zarábajú peniaze. O rok už nemal žiadneho zamestnanca.