V praxi sa čoraz častejšie vyskytuje „fúzovanie“ spoločností, pri ktorom je hlavným motívom daňová úľava. Ide o prípad, kedy sa jednoducho zisková spoločnosť „fúzuje“ so stratovou spoločnosťou. Umorenie zisku v daňovej strate pri fúzii vo všeobecnosti môže byť ale aj nemusí daňovým únikom.
Existuje spoločnosť X, ktorá dosiahla za rok 2013 predbežný zisk cca 100 000,-€. Existuje však aj spoločnosť Y, ktorá eviduje daňovú stratu z minulých období vo výške 100000,-€. Jedná sa o korektne podnikajúce spoločnosti, ktoré si riadne plnili svoje povinnosti a odvádzali dane. Majiteľ spoločnosti Y už dávnejšie ukončil aktívne podnikanie so stratou. Nakoľko jeho deti odišli do zahraničia a nemajú záujem pokračovať v rodinnom podnikaní, rozhodol sa firmu zavrieť.
Likvidácia by bola finančne aj časovo náročná. Rozhodne sa spoločnosť predať, pričom ako jej hlavné pozitívum uvádza daňovú stratu. Majiteľa spoločnosti X zaujala predmetná ponuka, kúpi spoločnosť Y za 5000,-€.
Následne jeho spoločnosť X sa „fúzuje“ so spoločnosťou Y, ktorá je vymazaná z obchodného registra. Pri podaní daňového priznania za rok 2013 vykáže spoločnosť X nulovú daňovú povinnosť, nakoľko svoj zisk umorila v strate zaniknutej spoločnosti Y. Majiteľ spoločnosti X tak ušetrí 15 000,-€ na dani.
V súlade so zákonom je pravdepodobne najmä prípad „pohltenia“ konkurencie, kedy je možné preukázať, že „hlavnú rolu“ zohráva konkurenčný boj, daňová výhoda je len „druhoradým“ pozitívom. Taktiež môže ísť o zákonný spôsob vtedy, ak by sa predmetným úkonom znížili prevádzkové náklady (fúziou získam miesto dvoch spoločností iba jednu spoločnosť, a teda znižujem prevádzkové náklady) a daňová výhoda je iba „doplnkovou výhodou“.
V tejto súvislosti je zaujímavý Rozsudok Európskeho súdneho dvora C-126/10, ktorý vyššie uvedené nepriamo potvrdzuje. Právna veta a záver znie:
„Článok 11 ods. 1 písm. a) smernice Rady 90/434/EHS z 23. Júla 1990 o spoločnom systéme zdaňovania pri zlúčeniach, rozdeleniach, prevodoch majetku a výmene akcií týkajúcich sa spoločností rôznych členských štátov sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade zlúčenia dvoch spoločností patriacich do tej istej obchodnej skupiny môže skutočnosť, že ku dňu zlúčenia nadobudnutá spoločnosť nevykonáva nijakú činnosť, nevlastní nijaký podiel a na nadobúdajúcu spoločnosť prenáša len vysokú daňovú stratu s nejasne stanoveným pôvodom, hoci táto operácia má z hľadiska úspory organizačných nákladov pre túto obchodnú skupinu pozitívny vplyv, viesť k predpokladu, že táto operácia nie je uskutočnená z „riadnych obchodných vzťahov“ v zmysle tohto ustanovenia. Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby vzhľadom na všetky okolnosti charakterizujúce spor, o ktorom rozhoduje, preskúmal, či v rámci tohto sporu boli naplnené okolnosti vedúce k predpokladu o daňovom úniku alebo o vyhýbaní sa plateniu dané v zmysle uvedeného ustanovenia“.
Daňovým únikom nemôže byť ani nadobudnutie spoločnosti so stratou, pričom zisk sa bude v tejto spoločnosti kumulovať a dosahovať v budúcnosti, napríklad prostredníctvom „naštartovania nových projektov a činnosti“ na kúpenú spoločnosť. Taktiež by mala byť v poriadku fúzia, pričom nástupnícka spoločnosť bude umorovať zisk dosiahnutý v budúcnosti.
Na druhej strane umorovanie zisku, dosiahnutého pred fúziou, pričom nie sú splnené predpoklady vyplývajúce z vyššie uvedeného (fúzia z dôvodu pohltenia konkurencie, prevádzkových nákladov, fúzia v rámci jednej skupiny, analogicky jedného majiteľa, podnikateľská pasivita zanikajúcej spoločnosti, samozrejme iné dôvody) môže byť problematické a veľmi ťažko pred daňovým úradom obhájiteľné. Samozrejme, na predmetné vplýva mnoho faktorov. Každá situácia, každý skutkový stav je iný a treba k nemu pristupovať individuálne.
Podnikatelia by mali byť v súvislosti s vyššie uvedeným obozretní, obrátiť sa na svojich daňových poradcov a advokátov s možnosťou vypracovania analýz.