Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
Najvyšší súd SR rozhodoval v otázke rozloženia dôkazného bremena pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľného plnenia.
V konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod spisovou značkou 8Sžf/9/2012 sa súd zaoberal otázkou rozloženia dôkazného bremena medzi správcu dane a daňový subjekt pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľného plnenia.
Súd nespochybnil dodanie služieb, ale dodávateľa
V prejednávanej veci správca dane neuznal daňovým subjektom vykázané náklady za tovary a služby od dodávateľa uvedeného na faktúrach (a to najmä z dôvodu, že podľa výsledkov expertízy tieto faktúry nepodpísala osoba uvedená na faktúrach, a v čase deklarovaného dodania nedodával dodávateľ ani tovar ani služby). Správca dane síce nespochybnil samotné dodanie tovaru a služieb, no po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že ich nemohol dodať dodávateľ uvedený na faktúrach.
Tieto závery správcu dane napadol daňový subjekt argumentujúc okrem iného aj tým, že voči nemu nemožno vyvodiť zodpovednosť za personálnu organizáciu dodávateľa, pričom poukázal aj na rôzne spôsoby konania podnikateľa podľa § 13 Obchodného zákonníka. Poukázal tiež na skutočnosť, že neexistencia daňovej evidencie u dodávateľa nemôže byť použitá ako dôkaz proti kontrolovanému subjektu, pričom daňový subjekt nie je povinný preukazovať skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane, ktorých absenciu zapríčinil iný daňový subjekt.
Pri posudzovaní, či správca dane pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, dospel Najvyšší súd SR k záveru, že:
v prípade, ak správca dane vykonaným dokazovaním preukáže daňovníkovi, že tovar skutočne nemohol dodať na faktúrach uvedený dodávateľ daňovníka, je povinnosťou daňovníka preukázať, že jeho závery sú nesprávne, alebo označiť skutočného dodávateľa na základe nových dôkazov; a
ak daňovník skutočného dodávateľa neoznačí, alebo správcovi dane nenavrhne alebo nepredloží nové dôkazy alebo neoznámi inú osobu, ktorá by mohla byť skutočným dodávateľom tovaru alebo služby, tak potom musí niesť dôsledok toho, že riadne nepreukázal správcovi dane dodanie tovaru alebo služby.
Z predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR taktiež vyplýva, že:
pokiaľ ide o dôkazné bremeno v daňovom konaní, tak vykonanie dokazovania je primerane rozložené medzi daňovníka a správcu dane; a
pre splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej výšky základu dane nepostačuje, ak daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru alebo služby len preukázaním faktúry s predpísaným obsahom.Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať(i) prijatie zdaniteľného plnenia a zároveň(ii) že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne aj došlo, a to v rámci dojednaných dodávok tovarov a služieb jednotlivými dodávateľmi.
V prípade ak tieto hmotnoprávne podmienky nie sú splnené, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane.
Autor: Branislav Ďurajka, partner na daňovom oddelení KPMG na Slovensku
