V akých prípadoch je podnikateľovi priznaná ochrana spotrebiteľa?

Spotrebiteľské právo predstavuje relatívne mladé, avšak zároveň rozsiahle a dynamicky sa rozvíjajúce právne odvetvie, ktorého primárnym účelom je zabezpečenie ochrany slabšej strany – spotrebiteľa. Ten vstupuje do právneho vzťahu s obchodníkom, ktorý vystupuje v postavení profesionála disponujúceho výrazne lepším postavením v porovnaní so spotrebiteľom. Táto nerovnováha vyplýva najmä z odborných skúseností obchodníka v oblasti, v ktorej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, ktorými priemerný spotrebiteľ spravidla nedisponuje, vyjednávacej sily obchodníka ako aj z jeho ekonomickej prevahy nad spotrebiteľom.

Spotrebiteľ je podľa súčasnej právnej úpravy § 52 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) definovaný tak, že ide o „fyzickú osobu, ktorá v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania.“. Z uvedeného vyplýva záver, že žiadnej právnickej osobe (a teda ani podnikateľovi, ktorý je právnickou osobou), nemôže byť priznaný status spotrebiteľa a s tým súvisiace práva.

Súdy však vykladajú to, či sa určitý zmluvný vzťah pokladá za spotrebiteľský, nevychádzajú výlučne z osobného kritéria, ale zohľadňujú najmä funkčné kritérium, a teda vždy skúmajú či účel konkrétneho zmluvného vzťahu súvisí s podnikateľskou činnosťou alebo povolaním, resp. či tento súvis je zanedbateľnej povahy.

Prvý významné rozhodnutie priznania statusu spotrebiteľa aj podnikateľovi

Za prelomové rozhodnutie v otázke priznania postavenia spotrebiteľa podnikateľovi možno považovať rozsudok Súdneho dvora z 20. januára 2005 vo veci Johann Gruber, C-464/01 (ďalej len „Rozsudok Gruber“). Týmto Rozsudkom Gruber Súdny dvor Európskej únie po prvýkrát stanovil podmienky, za ktorých môže byť za spotrebiteľa považovaný aj podnikateľ. Podstatou tohto rozhodnutia je, že zmluva, ktorá má tzv. duálny charakter, teda je v nej prítomný aj podnikateľský účel a aj nepodnikateľský účel, sa nemôže považovať za spotrebiteľský vzťah okrem prípadov ak podnikateľský účel zmluvy je do takej miery okrajový, že má v celkovom kontexte predmetného plnenia len zanedbateľný význam.

Súdny dvor Európskej únie týmto výkladom zaviedol všeobecné pravidlo, že pri určovaní povahy zmluvného vzťahu je pre súdy kľúčový jeho účel. V zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa tento postup uplatňuje na všetky zmluvy bez ohľadu na ich právnu formu, keďže akákoľvek zmluva uzavretá medzi spotrebiteľom a obchodníkom môže mať charakter spotrebiteľskej zmluvy.

Kolektívne zmluvy, kde na jednej strane vystupuje spotrebiteľ aj podnikateľ

Kým Rozsudok Gruber nastavil všeobecný európsky rámec pre posudzovanie spotrebiteľského statusu, uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. apríla 2021, sp. zn. 1VCdo/5/2019, sa zaoberá konkrétnou otázkou, či sa spotrebiteľská ochrana uplatní pri zmluvách o výkone správy bytového domu. Súd dospel k záveru, že v tomto konkrétnom zmluvnom vzťahu prislúchajú spotrebiteľské práva všetkým vlastníkom bytov bez ohľadu na ich právnu formu. Výslovne tak pre tento prípad priznal spotrebiteľskú ochranu nielen fyzickým osobám, ale aj právnickým osobám.

Na rozdiel od Rozsudku Gruber, v tomto prípade nebolo dôvodom na priznanie spotrebiteľského postavenia podnikateľovi okrajový podnikateľský účel zmluvného vzťahu, ale kolektívny charakter zmluvy. To znamená, že ak by nebola aj podnikateľom poskytovaná taká istá miera ochrany aká je poskytovaná spotrebiteľom, zmaril by sa účel ochrany spotrebiteľa len preto, že účastníkom zmluvy musia byť všetci vlastníci bytov, a teda aj podnikatelia. Uvedené potreby priznania práva spotrebiteľa umocnila aj skutočnosť, že v tomto prípade išlo o zákonnú povinnosť uzavrieť zmluvu zo správcom bytov.

Spotrebiteľ ako zakladateľ spoločnosti

V konaní vo veci Šiľarský (rozsudok Súdneho dvora z 13. novembra 2025, vo veci Šiľarský, C-197/24) sa Súdny dvor Európskej únie, na základe otázky Mestského súdu Bratislava IV, zaoberal tým, či sa za spotrebiteľa považuje aj fyzická osoba, ktorá uzavrela zmluvu s advokátom, o poskytovaní právnych služieb s cieľom založiť obchodnú spoločnosť (v ktorej mala pôsobiť ako spoluzakladateľ, spoločník a konateľ), ak v čase uzavretia zmluvy nevykonávala samostatnú podnikateľskú ani odbornú činnosť.

Súdny dvor priznal danej osobe postavenie spotrebiteľa s odôvodnením, že status spotrebiteľa je potrebné posudzovať výhradne k momentu uzavretia zmluvy. Následný vývoj situácie dotknutej osoby (napríklad to, že začne podnikať) preto nemôže spätne ovplyvniť ani zmeniť jej právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mala v deň podpisu predmetnej zmluvy.

Záver

Hoci právne predpisy za spotrebiteľa zvyčajne považujú len fyzickú osobu nekonajúcu v rámci podnikateľskej činnosti, súdy čoraz viac potvrdzujú, že status spotrebiteľa nie je striktne viazaný na formálne postavenie subjektu, ale na skutočný účel zmluvy. Príkladom sú zmluvy s duálnym charakterom, pri ktorých sa ochrana priznáva aj podnikateľovi, ak je jeho podnikateľský cieľ iba okrajový. Tento prístup zdôrazňuje potrebu chrániť slabšiu stranu vždy, keď v danom vzťahu chýba jej odborná či ekonomická prevaha.

Podobne sa ochrana rozširuje na kolektívne zmluvy o výkone správy bytového domu, kde by odopretie práv podnikateľom zmarilo zmysel ochrany celého kolektívu vlastníkov. Rovnako má status spotrebiteľa aj zakladateľ firmy pri zmluve o právnych službách, keďže rozhodujúci je stav v čase uzavretia obchodu a nie neskorší vývoj. Prezentované rozhodnutia ukazujú, že pri výklade pojmu spotrebiteľ súdy čoraz väčší dôraz kladú na individuálne okolnosti konkrétneho právneho vzťahu než na čisto formálne postavenie jeho účastníkov.

Odporúčané ebooky

K téme