Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
Kritickým momentom je navrhovaný inštitút „vrátenia vkladu“, vďaka ktorému aj bežné obchody v s.r.o. môžu byť posúdené ako neobvyklé.
Vážení čitatelia Podnikam.SK, doteraz sme vám na tému novely Obchodného zákonníka priniesli články, popisujúce najzávažnejšie zmeny, ktoré z tejto legislatívnej normy vyplývajú. JUDr. Ján Marônek v článku
V nasledujúcom komentári JUDr. Ján Marônek detailne analyzuje navrhovaný inštitút „vrátenia vkladu“, ktorý môže do problémov priviesť nielen novonavrhované „jednoeurové“ eseročky, ale aj tie spoločnosti, ktoré boli založené ešte pred navrhovanou účinnosťou zákona, teda pred 1. januárom 2015.
Obľúbená právna forma podnikania prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným stratí na atraktivite a nahradia ju akciovky. Ak podnikateľ disponuje kapitálom vo výške 25 tis. eur, tak najlepším riešením je založenie akciovej spoločnosti. V takomto prípade sa mu nevyplatí ani zakladať spoločnosť s ručeným obmedzeným, nakoľko hoci bude mať takáto eseročka základné imanie 25 tis. eur, tak i napriek tomu sa bude na ňu vzťahovať tzv. inštitút „vrátenia vkladu“.
V praxi to znamená, že štát bude môcť prostredníctvom súdu posudzovať, či právny úkon (rozumej obchod) medzi spoločnosťou a jej spoločníkom, resp. s ním spriaznenou osobou je obvyklý s poukazom na trhové podmienky (predpokladám najmä dôraz na cenu). V prípade, ak by predmetný obchod nebol obvyklý, tak nastupuje „ručenie a zodpovednosť“ vedenia spoločnosti.
Možný príklad z praxe:
Spoločnosť má s bratom jej spoločníka uzatvorenú zmluvu, na základe ktorej brat spoločníka dodáva spoločnosti prepravné služby. Na základe tejto služby dôjde zo strany spoločnosti k úhradám za predmetné služby. Ak sa však objaví veriteľ spoločnosti, a dokáže preukázať, že ceny neboli obvyklé, primerané trhovým podmienkam, tak možno tento obchod „akože anulovať“, a „neobvyklé“ peniaze ktoré na základe neho vyšli von zo spoločnosti požadovať späť, za čo ručí vedenie spoločnosti.
Paradoxne samotnej spoločnosti nemusela vzniknúť žiadna ujma na majetku, obchod mohol byť pre ňu výhodný, najmä z dôvodu prípadu inej synergie. Napríklad, možno spoločnosť platí za prepravné služby väčšie sumy ako je obvyklé, ale za to má možnosť bezplatne, resp. za „malé“ peniaze umiestňovať reklamné nosiče na autách prepravcu.
Nie každá cena musí byť podvod
Prípadov z praxe môže byť mnoho, a nie každá cena, ktorá nespĺňa atribút obvyklosti musí byť podvod. Zdá sa, že všetky takéto prípady žiaľ hádže štát do jedného koša. Obvyklosť by mala byť posudzovaná logicky z komplexného pohľadu, aj s prihliadnutím na možné synergie.
Malo by sa brať do úvahy, že cena je stanovená dohodou obchodných partnerov, nakoľko ony vedia v nej najlepšie zohľadniť plusy, mínusy, riziká obchodu, pričom vo finále sa jedná len o číslo, v ktorom je zahrnutých x –faktorov. Nepriame regulácie to „naštrbujú“ a spôsobujú neistotu.
Paradoxne, ak by išlo o obchod spoločnosti s niekým z okruhu spriaznených osôb, tak logicky i riziko z prípadného „anulovania obchodu“ a vrátenia jeho „neobvyklej“ hodnoty by malo mať dopad na určenie ceny, lebo sa jedná taktiež o riziko. Ťažko si však predstaviť, ako ju budú posudzovať naše súdy so znalcami.
Pokiaľ podnikateľ podniká v istom odvetví desiatky rokov, tak nik nemôže mať lepší prehľad o vývoji trhu, pohybe cien, obvyklosti obchodov v danom odvetví. Bude komplikované, aby súd, resp. znalec určil čo je a čo zasa nie je obvyklé. To je „schodné“ len pre prípad absolútnych nepomerov, kedy je možno odchýlka od ceny niekoľko násobná….
Možná „zneužiteľnosť“ inštitútu vrátenia vkladu
Z pohľadu „špekulatívnych a fiktívnych“ veriteľov možno tento inštitút aj zneužiť, stačí poukázať na to, že spoločnosť uzatvorila obchod so spriaznenou osobou. Tým sa môže spustiť kolotoč krivých obvinení v civilnom procese, ktorý sa môže preklápať do mimosúdnych rokovaní. Tie môžu končiť tak, že veriteľ „akože“ získa niečo na čo nemá nárok, ale spoločnosť, resp. jej vedenie radšej to niečo dá, aby mala pokoj od prípadných, hoci len slabo podložených nárokov.
Jednoduchá psychológia s pragmatickým riešením vyznieva ako totálny paradox prípad, kedy spoločnosť s jedným spoločníkom tohto spoločníka zamestná, čiže je tam vzťah „totálnej spriaznenosti“.
Otázkou ostáva výška mzdy, je obvyklá, nie je obvyklá? Ak by nebola obvyklá, tak by sa mohla stať, že časť hodnoty vyplatenej mzdy, ktorá je neobvyklá musí byť vrátená. Ako to však bude v prípade, ak podnikateľ disponuje eseročkou aj živnosťou a vzájomne medzi týmito dvoma právnymi formami obchoduje a fakturuje? Ako sa bude posudzovať obvyklosť tohto obchodu?
Vyššie uvedené bude tlačiť právnu formu s.r.o. do kúta, pričom do popredia sa budú dostávať akciové spoločnosti, na ktoré sa predmetný inštitút nevzťahuje.
Ďalšia zbytočná formalita
Taktiež nepochopiteľne vyznieva i totálny formalizmus pri povinnosti uvádzania hodnoty základného imania a rozsahu jeho splatenia na firemných dokladoch. Ak dôjde k omylu, a podnikateľ zabudne predmetné uviesť na firemnej listine, tak ručí za záväzky spoločnosti celým svojím majetkom, hoc podniká formou kapitálovej spoločnosti, ktorá má už v samotnom názve OBMEDZENÉ RUČENIE. Primeranosť sankcie za banalitu tu dostáva poriadne na frak… .
Jednoduchou rečou povedané: najprv sa do zákona o dani z príjmov dostane daňová licencia, čo je paušálny poplatok a daň z toho, že podnikateľ vlastní firmu. Hoci nedosiahol žiaden príjem a teda nemožno tento inštitút logicky „posadiť“ do zákona (s názvom) o dani Z PRÍJMOV, na druhej strane sa nepriamo zavádza osobné ručenie za kapitálovú spoločnosť s ručeným obmedzeným.
Časté turbulencie a dovoľujem si tvrdiť nepochopiteľné zmeny v právnych predpisoch spôsobujú chaos, o čom nie je pochýb. Tento chaos žiaľ však vyhovuje opäť len vyvoleným… .
