Môže za nezaplatenie daňovej licencie hroziť väzenie?

Daň by nemala by slúžiť na to, aby podnikateľov aktivovala k rušeniu spoločností.

Už na budúci rok začnú platiť podnikatelia daňové licencie. Z ra­cio­nál­ne­ho poh­ľa­du je však podľa právnika da­ňo­vá li­cen­cia pop­lat­kom, a nie da­ňou. Čo môže nasledovať po je prípadnom nezaplatení ukáže až prax, preto ak chcete postupovať „na istotu“, radšej spoločnosť nechajte zlikvidovať. Autorom komentára o možnom postupe štátu pri nezaplatení daňovej licencie je JUDr. Ján Marônek.

Štát mal radšej zjednodušiť pro­ces zru­še­nia a vý­ma­zu spo­loč­nos­ti

Čo je to vlastne daňová licencia? Z racionálneho pohľadu ide o istý poplatok, ktorý zaťažuje toho kto vlastní obchodný podiel, resp. akciu. Dôkazom uvedeného je to, že tento poplatok sa musí platiť aj keď sa nepodniká (napríklad strata a alebo obchodný podiel, akcia v neživej spoločnosti).

Legislatívny pohľad by mal logicky vychádzať z racionálneho pohľadu. Legislatívne je však daňová licencia „posadená“ do zákona o dani z príjmov. Ale prečo, keď sa musí platiť aj keď nie je príjem? Prečo je potom daňovým subjektom samotná spoločnosť? Každopádne racionálny a legislatívny pohľad „nesedia“, čo môže spôsobovať nemalé komplikácie.

Hoci ide z racionálneho pohľadu o poplatok zaťažujúci vlastníka, štát ju zadefinoval v zákone o dani z príjmov striktne legislatívne ako minimálnu daň, ktorá zaťažuje samotnú spoločnosť, vďaka čomu sa v prípade jej dožadovania môže opierať aj o trestné právo. Ak by bola zadefinovaná inak, resp. ako poplatok, tak by sme nemohli hovoriť o trestnom čine nezaplatenia dane. Je až smutné, že „niekde“ unikajú milióny, ale drobný podnikateľ môže byť stíhaný, ak neuhradí daňovú licenciu vo výške 480,- €, hoc nedosiahol z podnikania žiaden príjem, ba dokonca sa o podnikanie ani len nesnažil. 

Da­ňo­vá li­cen­cia za­ťa­žu­je nielen tých, kto­rí pod­ni­ka­jú, prí­pad­ne sa sna­žia pod­ni­kať, hoc do­siah­li stra­tu (pr­vá sku­pi­na), ale aj tých, kto­rí už ne­pod­ni­ka­jú a ani sa o pod­ni­ka­nie nes­na­žia(dru­há sku­pi­na). Prík­la­dom tejto druhej skupiny mô­žu byť ne­ži­vé spo­loč­nos­ti, kto­ré len for­mál­ne „vi­sia“ v ob­chod­nom re­gis­tri, pri­čom ich ma­ji­te­lia up­red­nos­tňu­jú rad­šej po­hodl­né nu­lo­vé kaž­do­roč­né priz­na­nia k da­ni z príj­mov pred ná­roč­ným zru­še­ním spo­loč­nos­ti a jej nás­led­né­ho vý­ma­zu z ob­chod­né­ho re­gis­tra. Te­da to, že „dr­žia na se­be“ spo­loč­nosť nie je z dô­vo­du, že by chce­li pod­ni­kať, ale z dô­vo­du, že pro­ces jej zru­še­nia a vý­ma­zu je veľ­mi kom­pli­ko­va­ný. Táto skutočnosť môže byť veľmi dôležitou aj v trestnoprávnej rovine.

Mož­ný prí­pad stí­ha­nia za ne­zap­la­te­nia da­ňo­vej li­cen­cie v praxi:

Pod­ni­ka­teľ si v ro­ku 2005 za­lo­žil ese­roč­ku. V za­lo­že­nej spo­loč­nos­ti bol sám (spo­loč­ník so 100% po­die­lom, aj ko­na­teľ). Zá­klad­né ima­nie, „ako bo­lo vte­dy zvy­kom“, len za­úč­to­val do pok­lad­ne, hoc ho tam reál­ne nev­lo­žil. Pre ne­ho šlo len o úč­tov­nú ope­rá­ciu. Mal do­hod­nu­tý kon­trakt s ra­kús­kym od­be­ra­te­ľom na do­dáv­ku sta­veb­ných di­el­cov.

Po za­lo­že­ní spo­loč­nos­ti však ra­kús­ky od­be­ra­teľ „od­sko­čil“ od spolu­prá­ce a pod­ni­ka­te­ľo­vi os­ta­la spo­loč­nosť „na kr­ku“. Sna­žil sa zís­kať iné zá­kaz­ky, žiaľ bez vý­sled­ku. Po ča­se zva­žo­val aj zru­še­nie spo­loč­nos­ti, av­šak keď zis­til kom­pli­ko­va­nosť a fi­nan­čnú ná­roč­nosť zru­še­nia spo­loč­nos­ti, tak sa uchý­lil ku kaž­do­roč­né­mu po­dá­va­niu nu­lo­vých da­ňo­vých priz­na­ní k da­ni z príj­mov. Pla­ti­te­ľom DPH sa nik­dy nes­tal.

Nás­led­ne sa za­mes­tnal, na spo­loč­nosť za­bu­dol, vždy len do kon­ca mar­ca vy­pl­nil tla­či­vo a od­ov­zdal ho na da­ňo­vý úrad. Ne­dáv­no sa doz­ve­del, že štát za­vie­dol da­ňo­vé li­cen­cie, pri­čom jed­ným z hlav­ných cie­ľov bol ok­rem vý­be­ru da­ní aj vý­maz ne­ži­vých spo­loč­nos­tí z re­gis­trov. Je­ho ka­ma­rát, kto­rý je práv­nik, mu po­ra­dí, že nech nič nep­la­tí, fir­ma pred­sa ne­má ma­je­tok, ne­má z čo­ho za­pla­tiť splat­nú daň. Tým sa ne­mô­že do­pus­tiť trestného činu ne­zap­la­te­nia da­ne.

Vznik­ne mu sí­ce dlh na da­ni, av­šak je­di­ným ve­ri­te­ľom bu­de len štát – da­ňo­vý úrad a nik iný. A keď­že nej­de as­poň o dvoch roz­diel­nych ve­ri­te­ľov, tak nie sú spl­ne­né pod­mien­ky na ini­ciá­ciu kon­kur­zné­ho ko­na­nia, čo ho ako šta­tu­tá­ra zba­vu­je tej­to po­vin­nos­ti.

Pod­ni­ka­teľ to te­da ne­chá tak ako do­te­raz, ne­zap­la­tí da­ňo­vú li­cen­ciu… po ča­se však prí­de tres­tné ozná­me­nie zo stra­ny správ­cu da­ne, na­koľ­ko z pril­ože­nej sú­va­hy, kto­rá je sú­čas­ťou da­ňo­vé­ho priz­na­nia vy­plý­va, že v pok­lad­ni je v ča­se splat­nos­ti da­ne 5 tis eur, kto­ré bo­li zlo­že­né ako vklad spo­loč­ní­ka do spo­loč­nos­ti a pred­sta­vu­jú zlo­že­né zá­klad­né ima­nie. Ako bu­de prí­beh pok­ra­čo­vať ďa­lej uká­že blíz­ka bu­dúc­nosť a prax.

Dú­faj­me, že ne­dôj­de tres­tným stí­ha­niam bez to­ho, aby orgány činné v trestnom konaní skú­ma­li či pe­nia­ze spo­loč­nosť reál­ne má ale­bo ne­má /nep­re­be­ra­júc auto­ma­tic­ky zos­tat­ky z vý­ka­zov, resp. nep­re­be­ra­júc auto­ma­tic­ky zá­ve­ry správ­cu da­ne, čo pri správ­nom pos­tu­pe ani ne­mô­žu/. Od do­ká­za­nia tej­to sku­toč­nos­ti pred­sa zá­vi­sí ok­rem iné­ho aj za­vi­ne­nie, te­da ak pod­ni­ka­teľ mal za to, že pe­nia­ze v spo­loč­nos­ti reál­ne nie sú, hoc úč­tov­ne vo vý­ka­zoch sú, tak sa ne­mo­hol do­pus­tiť trestného činu, na­koľ­ko chý­ba úmy­sel….

O tom, že z ra­cio­nál­ne­ho poh­ľa­du je da­ňo­vá li­cen­cia pop­lat­kom, a nie da­ňou, hoc zá­kon ju tak po­me­nú­va a de­fi­nu­je, som pí­sal vy­ššie. Mož­no vďa­ka to­mu­to „zneu­ži­tiu prá­va“ nao­zaj štát zís­ka sil­nú a účin­nú zbraň v po­do­be tres­tné­ho prá­va.

Sa­moz­rej­me, chá­pem štát, že chce do­nú­tiť ta­kých­to pod­ni­ka­te­ľov k ak­ti­vi­te (aby ru­ši­li ne­ži­vé spo­loč­nos­ti), av­šak nes­to­tož­ňu­jem sa s tým, aby bo­lo k to­mu vy­uží­va­né zavedenie novej dane, resp. poplatku pod hrozbou tres­tného prá­va, čo je pod­ľa mňa ab­sur­dné.

Daň má slúžiť predsa na zaťaženie činnosti, príjmu, majetku, atď. Nemala by slúžiť na to, aby podnikateľov aktivovala k rušeniu spoločností. Trestný čin nezaplatenia dane má predsa slúžiť na ochranu toho aby sa riadne vyberali dane a nie ako hrozba pre tých, čo nebudú rušiť svoje neživé spoločnosti.

Ro­zum­nej­šie by bo­lo, aby sa za pl­ne­nia is­tých pod­mie­nok (spo­loč­nosť ne­má zá­väz­ky, žia­den zos­tat­ky, je ne­ži­vou) uľah­čil a zjednodušil pro­ces zru­še­nia a vý­ma­zu spo­loč­nos­ti, čím by štát zrejme efektívnejšie do­sia­hol svoj cieľ v podobe rušenia a výmazu neživých spoločností z registrov.

Autor: JUDr. Ján Marônek, spolumajiteľ M2 Business, zaoberajúcej sa akvizíciami, zakladaním, predajom, rušením, likvidáciou a správou obchodných spoločností

Odporúčané ebooky

K téme